Bitka o Stalingrad
Bitka o Stalingrad odohrávajúca sa medzi 21. augustom 1942 (začiatok útoku na mesto samotné) a 2. februárom 1943 bola rozhodujúcim momentom v bojoch na východnom fronte a vyvrcholením nemeckej letnej ofenzívnej kampane. Bola jednou z najkrvavejších a najväčších bitiek druhej svetovej vojny a v histórii vojenstva vôbec, keďže v nej podľa odhadov položilo život dohromady asi milión vojakov a civilistov. Boje v oblasti Stalingradu sa vyznačovali nevídanou urputnosťou a brutalitou. Obidve strany navyše nebrali žiadne ohľady na vojenské či civilné obete.
Bitke predchádzal rad ťažkých bojov medzi Donom a Volgou, pri ktorých sovietske sily utrpeli rad porážok, no neumožnili Nemcom dostatočne rýchlo postúpiť. V rozhodujúcom momente nemecké velenie rozdelilo svoje sily na dve časti. Skupina armád A sa pokúsila preraziť na Kaukaz a Skupina armád B mala prekročiť Volgu v oblasti Stalingradu a dosiahnuť pobrežie Kaspického mora. V oblasti mesta Stalingrad (dnes Volgograd) sa následne rozpútali ťažké pouličné boje trvajúce niekoľko mesiacov. Začiatkom zimy sovietske velenie zorganizovalo protiofenzívu, v dôsledku ktorej uviazla v meste a jeho okolí celá nemecká 6. armáda a časti ďalších jednotiek. Výsledkom bola strata asi 800 000[2] až 850 000 vojakov Osi (400 000 Nemcov, 200 000 Rumunov, 130 000 Talianov a 120 000 Maďarov padlo, bolo ranených alebo zajatých). V dôsledku toho stratilo nacistické Nemecko na fronte dovtedajšiu strategickú iniciatívu, ktorú už nikdy viac nedosiahlo. Pre Sovietsky zväz, ktorý v bojoch utrpel rovnako ťažké straty (okolo 1 200 000 mŕtvych, nezvestných a ranených[1]) bolo víťazstvo počiatkom oslobodzovania strateného územia a viedlo k celkovému víťazstvu v roku 1945.
