Jdi na obsah Jdi na menu
 


Protiútok Červenej armády

Predpoklady a prípravy na protiútok [upraviť]

Zatiaľ čo na jeseň roku 1942 vypukli v Stalingrade a jeho okolí zúrivé boje, vypracovali sovietski velitelia operáciu, ktorej cieľom malo byť obkľúčenie a zničenie jednotiek nemeckej 6. poľnej a 4. tankovej armády, viazaných v pouličných bojoch. Front nemeckého postupu k Volge sa ťahal na vzdialenosť takmer 800 km. Nedostatok divízií Wehrmachtu donútil nacistické velenie k tomu, aby museli krídla svojho postupu kryť talianskou, rumunskou a maďarskou armádou. Tieto jednotky mali omnoho menšie skúsenosti v bojoch ako aj slabší výcvik a horšie vybavenie ako nemecké vojská. Najmä Rumunom zaisťujúcim obe krídla 6. armády chýbali protitankové zbrane. To vytvorilo priaznivé podmienky pre sovietske tankové prieniky, ktoré by obkľúčili nepriateľa v Stalingrade a jeho okolí. Sovietski velitelia sa chystali poraziť Wehrmacht pomocou stratégie, ktorá bola využívaná ako jeden z pilierov nemeckej vojnovej školy. Obkľučovacie operácie vedené tankovými jednotkami boli príznačné práve pre nemeckú taktiku bleskovej vojny.

Sovietsky protiútok v Stalingrade
 
Nemecký front, 19. november
 
Nemecký front, 12. december
 
Nemecký front, 24. december

██ Sovietsky postup, 19-28. november

Operáciu vypracoval kolektív sovietskeho generálneho štábu (za koordináciu zodpovedal Alexandr Vasilievskij a Georgij Žukov, Nikolaj Voronov mal na starosti spoluprácu delostrelectva) za asistencie veliteľov frontov: Jeriomenka, Vatutina a Rokossovského. Mali ju previesť vojská Juhozápadného, Donského a Stalingradského frontu. V predvečer protiútoku bolo ich súčasťou 71 streleckých divízií, 15 streleckých brigád, 3 motostrelecké brigády, 8 jazdeckých divízií, 3 jazdecké zbory, 4 tankové zbory, 14 tankových brigád a 4 tankové pluky. Podporu zo vzduchu malo zabezpečovať 1300 až 1800 lietadiel. Tri sovietske fronty mali spolu asi milión mužov, asi 900 v tej dobe kvalitných tankov a 13 000 diel. Naproti tomu vojská nacistického Nemecka a jeho spojencov mali asi 800 000 mužov, približne 700 tankov, 10 000 diel a približne rovnaký počet lietadiel ako ich protivník. Tie však so zhoršujúcim sa počasím prestávali hrať dôležitú úlohu. V smere hlavného úderu bola sovietska prevaha viac než dvojnásobná. Dôležitými aspektami bolo aj to, že nemecké velenie malo o nadchádzajúcom protiútoku iba hmlisté predstavy. Očakávali sa iba lokálne protiútoky. Nemecké hlavné velenie napriek varovaniam miestnych veliteľov, ktorí pozorovali hromadenie sovietskych síl, predpokladalo, že Červená armáda nebude schopná po ťažkých letných bojoch opäť nasadiť dostatok vycvičených jednotiek.

Najťažšia úloha pre sovietske tylo bolo prepraviť obrovské množstvo vojska a bojovej techniky na juh, na Stalingradský front. Bolo potrebné použiť ťažko zbombardovanú železničnú trať na východ od Volgy a doslova pod nosom Nemcov sa musela organizovať preprava cez rieku na pontónoch a kompách[31]. Na rozdiel od krajiny na sever od Donu, ktorá bola trocha zalesnená, pusté stepi na juh od Stalingradu mimoriadne sťažovali maskovanie. Nemecké najvyššie velenie napriek tomu nemalo ešte stále ani poňatia o závažnosti nadchádzajúceho útoku, keďže predpokladalo, že sa Sovieti nachádzajú na prahu úplného vyčerpania. Tí pritom len od 1. do 19. novembra presunuli cez Volgu do prvých línií 160 000 vojakov, 430 tankov, 600 diel, 14 000 automobilov a okolo 7000 ton vojenského materiálu.

Plán počítal s tým, že sa tankové zbory, útočiace z juhu a severu, mali spojiť pri meste Kalač na Done. Jazdectvo, ktoré bolo svojim spôsobom sovietskou protiváhou nemeckej motorizovanej pechoty, malo preniknúť čo najhlbšie, aby vytvorilo čo najhlbšie čeľuste obkľúčenia, čo najďalej od polapených armád, aby ich nemohol zachrániť ani protiúder z vonka. Nakoniec mali strelecké divízie vytvoriť vnútorný front v kotle aby sa Nemci nemohli prebiť z mesta späť.

Protiútok - operácia Urán [upraviť]

19. novembra 1942 o 6:30 ráno začali 80 minútovou delostreleckou priehradnou paľbou protiútok vojská Juhozápadného frontu pod velením generála Vatutina. Za tri dni postúpilo jeho vojsko vyše 100 km, keď na hlavu porazilo rumunskú 3. armádu ako aj nemecké jednotky, ktoré boli vyslané na pomoc Rumunom. Juhozápadný front získal asi 30 000 zajatcov[32]. V noci z 22. na 23. novembra vďaka odvážnemu útoku tankového oddielu G.N. Filippova obsadil sovietske jednotky neporušený most cez Don a ešte v noci prenikli do Kalača. Nasledujúceho dňa sa stretli jednotky 5. tankovej armády s Jeriomenkovými silami Stalingradského frontu, ktoré postupovali z juhu a nepriateľ im kládol podstatne menší odpor. Jeriomenkove vojská začali svoj postup o deň neskôr ako Vatutinove, 20. novembra 1942. Vojská Donského frontu pod Rokossovského vedením postupovali od 19. novembra na juh a prebili sa k jednému z predmostí držanému sovietskymi vojakmi v Stalingrade. V Stalingradskom kotle sa nachádzalo okolo 330 000 nemeckých a rumunských vojakov, spolu približne 20 armádnych divízií. Erich von Manstein však vo svojich pamätiach toto číslo spochybňuje, odôvodňuje to celkom rozumne tým, že tieto divízie boli v boji opotrebované, a preto nemohli mať plné stavy. 18. decembra 1942 sa v kotli podľa nemeckých správ nachádzalo 230 300 vojakov Osi, z toho bolo 217 300 Nemcov a 13 000 Rumunov. Okrem toho bolo v kotli prítomných 19 300 sovietskych zajatcov a prebehlíkov[33].

Stretnutie frontov pri Kalači nevyzeralo celkom tak ako ukazujú dokumentárne, či historické filmy. Vojaci obidvoch sovietskych frontov si sprvu neuvedomili, že sa už medzi nimi nenachádza žiadny nepriateľ a pokračovali vo vzájomnom ostreľovaní až do poobedňajších hodín. Celé stretnutie neprebehlo v príliš povznesenej atmosfére za typického „Hurá!“. Takto opísal tieto momenty jeden z obyčajných pešiakov 1034. streleckého pluku M. Abdulin: „Nakoniec sa toho popoludnia jednotky Juhozápadného frontu, bojujúce v našom sektore spojili s tými, ktorí postupovali z juhu. V zápale boja – pri tom sa už medzi nami nenachádzali žiadni Nemci – sme pokračovali v paľbe proti vlastným ľuďom! Ťažká delostrelecká paľba nás držala v šachu na zemi. Potom sme uvideli, ako sa na nás ženie obrovské množstvo vojakov. Keď prišli bližšie, boli sme dosť zmätení, vôbec totiž nevypadali ako Nemci… Nakoniec niekomu došlo, že sme boli napadnutí vlastnými jednotkami a streľba konečne utíchla. A práve to bol koniec tejto bitky. Potom sme v úplnom tichu vyšli z úkrytov, aby sme ich privítali. Bolo počuť iba vŕzganie snehu pod nohami. „Bratia! Kamaráti! Ako sa to mohlo stať? Strieľali sme po vlastných ľuďoch!“ Objímali sme sa. A taktiež sme plakali, pretože na obidvoch stranách boli mŕtvi a ranení, a každý si to dával za vinu. Neskôr, keď sme mŕtvych a ranených odviezli z bojiska, báli sme sa navzájom si pozrieť do očí[34].

Obkľúčenie Nemcov v Stalingrade bolo zavŕšené za štyri a pol dňa od začiatku operácie. Keďže kliešte obkľúčenia boli na najslabších miestach široké len 30 až 80 km, boli urýchlene opevňované. Sovietske velenie buď nemalo presnú predstavu, alebo zámerne neinformovalo svojich vojakov o sile nemeckého zoskupenia, a tak sa väčšina z nich domnievala, že obkľúčili asi iba 80 000 Nemcov. Hlavné velenie malo objektívne dôvody sa obávať, že sa obkľúčená 6. poľná armáda a časti 4. tankovej armády pokúsia prebiť z obkľúčenia späť. No nevyskytli sa nijaké známky takýchto pokusov a je paradoxné, že počas sovietskeho prielomu k Donu mnohí Nemci utekali do „bezpečia“ v Stalingrade. Bol to práve Paulusov obrovský úspech, že vôbec dokázal zorganizovať obranu a z nepočetných záloh vytvoriť krytie vlastnému tyla, ktoré bolo ohrozené sovietskym prielomom. Zatiaľ Nemci rýchlo sformovali Skupinu armád Don. Jej úlohou bolo zastaviť sovietsky postup do Donbasu a preťať obkľúčenie okolo Stalingradu. Za jej veliteľa menovali poľného maršala Mansteina. Koncom novembra Nemci podnikli prvé pokusy o prebitie sa k obkľúčeným vojskám v Stalingrade, ale nepodarilo sa im to. Zatiaľ len zbierali sily. 1. decembra vydal von Manstein rozkaz na uskutočnenie operácie Wintergewitter, ktorej cieľom bolo znovunadviazanie styku s 6. armádou. Plánoval pri tom udrieť na Koteľnikovo, kde boli sovietske sily relatívne najslabšie[35]. Sústredenie jeho vojsk však neprebiehalo dostatočne rýchlo, a tak mohol zaútočiť až o dva týždne.

Sovietska pechota postupuje s podporou amerických tankov M3 Lee a M3 Stuart

3. decembra 1942 schválil sovietsky hlavný stan ambiciózny Plán Saturn, ktorý mal za cieľ najskôr zlikvidovať nemecké sily v stalingradskej pasci, potom dobyť oblasť vnútri donského ohybu vrátane Rostova a odrezať nemeckú skupinu armád A na Kaukaze. V dôsledku silnej nemeckej obrany, ktorá sa čiastočne opierala o staršie sovietske opevnenia z leta, však nepostupovali podľa plánov. Sovieti sa snažili udrieť na stred kotla a rozdeliť nemecké vojská napoly. Najviac sa pritom obávali toho, že by mohli obkľúčené stalingradské sily vyraziť do protiútoku. Hitler najprv uvažoval o tom že nemecké vojská z mesta stiahne, čo by nebol tesne po ich obkľúčení 20. novembra veľký problém. Avšak po príhovore Göringa, ktorý tvrdil, že jeho Luftwaffe môže dodávať obkľúčeným vojskám denne 500 ton zásob, čo by malo postačovať na udržanie obkľúčených vojsk, Hitler prikázal Paulusovi držať doterajšie pozície. Plán znel pomerne reálne, Nemci v niekoľkých predchádzajúcich bojoch na východnom fronte boli schopní takto zásobovať svoje obkľúčené jednotky. Avšak tento krát museli počítať s väčším objemom zásob i zlým počasím. Vedením 4. vzdušnej armády, ktorá mala zabezpečovať zásobovanie, bol poverený Wolfram von Richthofen. Skutočnosť však bola taká, že v priemere sa denne podarilo dopraviť iba asi iba 50 - 100 ton zásob. Z pohľadu obliehaných vojsk bolo poburujúce, že nemalá časť zásob bol celkom nepotrebný alebo nepoužiteľný materiál ako vianočné stromčeky, či množstvá topánok na pravú nohu. Čoskoro však do popredia vystúpili aj ďalšie problémy. Nemci začali prichádzať o veľké množstvá dopravných strojov Ju – 53/3m, ktoré, keďže boli pomalé a neobratné, sa stávali ľahkou korisťou protilietadlovej obrany a sovietskych stíhačov. Nemenším problémom bolo, že Červená armáda začala obsadzovať vhodné letiská, či už vo vnútri kotla, ale aj na západ od neho.

Operácia Wintergewitter [upraviť]

Mapa plánovanej operácie Wintergewitter

12. decembra 1942 Mansteinov útočný zväzok, ktorého hlavnú silu tvoril LVII. tankový zbor 4. tankovej armády Hermanna Hotha, vyrazil z železničného uzla v Koteľnikove pozdĺž trate na severovýchod k cieľu, ktorý sa nachádzal 100 km pred ním v snehom zaviatej rovinatej stepi. Najsilnejšou údernou silou 4. tankovej armády bola 6. tanková divízia Erharda Raussa a 23. tanková divízia Nikolausa von Vormanna. Ich úlohou bolo prebiť sa k Paulusovi, priviesť zásoby a udržiavať koridor medzi Stalingradom a zbytkom nemeckých vojsk na Kubáni a Kaukaze. K týmto jednotkám sa neskôr pridala i 17. tanková divízia a samostatný pluk tankov Tiger. Popri tom malo útočné zoskupenie k dispozícií ďalšie 4 pechotné divízie a 2 rumunské jazdecké divízie, časť týchto jednotiek bola poznamenaná predošlými bojmi, no Nemci mali aj tak v úseku svojho postupu výraznú prevahu v tankoch.

Generálplukovník Jeriomenko ešte pred 12. decembrom oznámil svojim nadriadeným, že existuje veľké nebezpečenstvo, že skupina Hoth (ako Sovieti nazývali 4. tankovú armádu) prenikne pozíciami 51. armády a udrie do tyla 57. armády, ktorá uzatvárala juhozápadný okraj stalingradského kotla. Ďalej zdôraznil, že v prípade, ak Paulus zaútočí z kotla na juhozápad, bude ťažké zabrániť jeho úniku z obkľúčenia. Úsek frontu, ktorý čelil von Mansteinovmu útoku, v tej dobe bránili jednotky 51. armády zloženej z troch streleckých divízií (302., 126. a 91.), 76. opevneného priestoru, 4. jazdeckého zboru a 13. a 254. tankovej brigády a niekoľkých menších jednotiek. Najmä strelecké jednotky boli výrazne oslabené predošlými bojmi. Už 15. decembra von Mansteinove jednotky prekročili rieku Aksaj a postupovali ďalej do silnejšej sovietskej obrany. Hrozilo, že nemecké vojská prerazia nie príliš silné obkľúčenie a znovu nadviažu styk so 6. armádou. Tá však stále vyčkávala vo svojich postaveniach.

Velenie sovietskej armády okamžite odložilo hlavný cieľ operácie Saturn a rozhodlo sa zakročiť proti nebezpečnému nemeckému výpadu, ktorý ich spočiatku zaskočil. Pokračovali preto v útokoch na Hollidtovu armádnu skupinu na ľavom krídle von Mansteinovych vojsk, ktoré držali stredný tok rieky Čir. Medzitým si musel Jeriomenko poradiť, sám narýchlo zorganizoval protiútok v okolí Verchne Kumského, kde na úseku pravého krídla skupiny armád Don Nemcov zastavil. Neskôr Jeriomenko dostal k dispozícii aj 13. mechanizovaný zbor, ktorý bol stiahnutý z útoku proti obkľúčeným vojskám v Stalingrade a následne bol nasadený proti 6., 17. a 23. tankovej divízii. 19. decembra Nemci zaútočili znovu a Sovietov za ťažkých bojov postupne vytlačili k rieke Myškova.

Hlavný stan proti postupujúcej nemeckej skupine vojsk, ktorá na začiatku útoku disponovala asi 250 tankami, vyslal ako najväčšiu posilu 2. gardovú armádu pod velením generálplukovníka Malinovského. Táto jednotka bola pôvodne určená ako dôležitá sila pre likvidáciu kotla, Rokossovského Donský front bez nej nemohol pokračovať v sústredených útokoch na Paulusovu 6. armádu. 2. gardová armáda pozostávajúca z 1. a 13. gardového streleckého zboru a neskôr i 7. tankového zboru, sa však nemohla rozvinúť skôr ako 17. decembra. Gardová armáda začala obsadzovať obranné pozície severne od Myškovej z chodu a prvých 5 dní sa spolu s vyčerpanými jednotkami, ktorým prišla na pomoc, bránila nemeckým vojskám bez podpory vlastných tankov. O vypätosti situácie vypovedá aj fakt, že Stalin nariadil nasadenie posledných záloh, keď proti čelu útoku Hothových jednotiek nasadil 235. tankovú brigádu a 87. streleckú divíziu. Dni medzi 19. a 23. decembrom boli pre sovietske jednotky najkritickejšie. Jednotky bojujúce v nedostatočne pripravenej obrane bez podpory tankov utrpeli ťažké straty, ale nepriateľa zastavili. Nemcom nepomohlo ani to, že nasadili svoje nové tanky typu Tiger.

Predvoj Mansteinových vojsk sa zastavil asi 40 - 48 km juhozápadne od Stalingradu. V meste už bolo počuť dunenie diel. Zatiaľ čo prebiehali severne od Myškovej ťažké boje, vydal Manstein na vlastnú zodpovednosť Paulusovi rozkaz aby sa prebil so svojimi silami z obkľúčenia na tomto najslabšom mieste. To, či by tak zachránil aspoň časť 6. armády pred zničením, je dodnes predmetom sporu mnohých odborníkov. Bez príkazu samotného Hitlera však Paulus nebol ochotný jednať. Veľkú úlohu zohralo i to, že náčelník štábu 6. armády Arthur Schmidt považoval únik 6. armády z obkľúčenia za nemožný v dôsledku nízkeho stavu zásob. Tanky, ktoré mala armáda k dispozícii mali palivo iba asi na 20 - 30 km, čo na prerazenie sovietskej obrany nepostačovalo[36]. Podľa niektorých názorov von Manstein neinformoval Paulusa o celkovom stave na fronte a dôrazne mu nevysvetlil, že ústup je jedinou možnou alternatívou, ako sa vyhnúť zničeniu v hĺbke sovietskeho obkľúčenia. Manstein napr. nikdy neletel do kotla ani nevyslal zodpovedného styčného dôstojníka s podrobnejšími plánmi ústupu[37]. Bola tak premrhaná jediná väčšia príležitosť, kedy sa mohli nemecké vojská prebiť z obkľúčenia. Mansteinove vojská bojujúce severne od rieky Myškova, boli nakoniec z oblasti vytlačené sústredenými útokmi tankových jednotiek 2. gardovej armády. Museli ustúpiť i zo samotného Koteľnikova, odkiaľ začínali svoj postup na sever. Po odrazení svojho útoku sa Manstein sústredil na udržanie oblasti Rostova, kam začal svoju skupinu armád za systematického tlaku sovietskych vojsk sťahovať. Zatiaľ čo sa Skupina armád A začala sťahovať z Kaukazu na Tamanský polostrov a Krym. Hitler dúfal, že toto predmostie neskôr poslúži ako východisko pre prípadné neskoršie útoky na juh ZSSR.

Kritickú situáciu nemeckých vojsk v oblasti ešte skomplikoval kolaps talianskej 8. armády medzi 16. a 20. decembrom severne od Stalingradu v úseku Skupiny armád B. Sovieti taliansku armádu napadli vojskami 1. a 3. gardovej armády Juhozápadného frontu a 6. armády Voronežského frontu a dostali sa tak do tyla nemeckej Hollidtovej armádnej skupiny[38], ktorej XXXXVIII. tankový zbor mal tvoriť hlavnú silu útoku na prstenec obkľúčenia zo severozápadu. Do Vianoc prišli Nemci v dôsledku tohto prielomu o strategické letiská Morozovsk a Tacinskaja, takže dopravné lietadlá museli lietať po dlhších trasách a minuli tak viac paliva, pričom odviezli menej materiálu. Hitler aj naďalej odmietal dať príkaz na únik 6. armády, pričom to argumentoval potrebou, aby čo najdlhšie viazala sovietske sily.

Likvidácia obkľúčenia - operácia Kaľco [upraviť]

Mapa operácie Kruh

Pre 6. armádu, odsúdenú na záhubu sa začala posledná, tragická fáza bitky. Tiesnená na neveľkom a ešte aj stále sa zmenšujúcom priestore bola v smrteľnom objatí sovietskych armád. Chýbalo jej vhodné zimné oblečenie, zmenšovali sa jej zásoby životných potrieb, pretože každodenný prísun leteckým mostom, ktorý sľúbil Göring, nestačil. Hoci sa Paulusova armáda rýchlo rozpadávala, vojaci naďalej odhodlane pokračovali v beznádejnom boji. Potrebný prísun 500 ton zásob denne sa Nemcom podarilo zaistiť iba dva krát. Zima a zlé počasie sa stali smrteľne nebezpečné. Námraza a neisté počasie boli príčinou mnohých leteckých nehôd. Celkovo Luftwaffe stratila pri zásobovaní Stalingradu v dôsledku zlého počasia a činnosti nepriateľa asi 550 lietadiel. Bola to približne tretina celkovo nasadených dopravných lietadiel. Koncom decembra vyslal Paulus k Hitlerovi osobného posla, aby mu podal správu o zúfalej situácii 6. armády z prvej ruky. Hitler však bol sám bezradný a Paulusovi znovu odkázal, aby vydržal.

Prvý januárový týždeň sa vojská Donského frontu pod Rokossovského a Voronovovým velením pripravovali na stepiach medzi Donom a Volgou na definitívnu likvidáciu obkľúčenia. 1. januára 1943 bol Donský front posilenený 62., 64. a 57. armádou Stalingradského frontu, takže pod Rokossovského velenie boli sústredené prakticky všetky jednotky, ktoré tvorili vnútornú stranu slučky obkľúčenia. Keďže Sovieti vedeli, že Nemci majú v stalingradskej obruči ešte veľa výzbroje, ktorá im spôsobí nemalé straty, rozhodli sa pokúsiť vyjednávať. 8. januára 1943 generálporučík Konstantin Rokossovskij pokúsil prostredníctvom parlamentárov odovzdať Paulusovi ultimátum. Sovieti pri tom ponúkli 6. armáde solídne podmienky, ako stravu, okamžité lekárske ošetrenie, či bezpečný návrat po vojne domov… (Čo nebolo ani zďaleka nereálne splniť.) Parlamentárov však nemecké jednotky odohnali streľbou. O deň neskôr sa pokus zopakoval na inom úseku frontu. Nemeckí dôstojníci prijali parlamentárov, ale Paulus odmietol prevziať podmienky kapitulácie, ktoré poznal z rozhlasového vysielania a nesúhlasil s nimi. Hitlerova odpoveď na Paulusovu žiadosť kapitulovať, čím by sa predišlo zbytočným stratám na životoch, bola nemilosrdná: „Kapitulácia neprichádza do úvahy, 6. armáda si musí splniť svoje historické poslanie v Stalingrade, aj keby mala prísť o posledného muža…[2].

Zajatý Friedrich Paulus pri výsluchu na sovietskom štábe

Nasledujúceho dňa 10. januára 1943 sa začal záverečný sústredený útok sovietskych vojsk na nemecký kotol. Operácia dostala krycí názov Kaľco (slučka). Sovietski velitelia nenechali nič na náhodu a sústredili veľké sily pechoty a delostrelectva. Nemci v obkľúčení, ako aj tí, ktorí z juhu ZSSR v tej dobe ustupovali, chápali, že čím dlhšie sa 6. armáda udrží, tým väčšie šance majú na vybudovanie obrany na skrátenom fronte v oblasti Rostova-na-Donu. Sovietsky útok pomaly zmenšoval neveľké územie nemeckého kotla a zbavoval Nemcov dôležitých zásobovacích základní a letísk. Na letisku v Pitomniku postupujúce sovietske jednotky našli tisíce mrznúcich nemeckých ranených, ktorým už nemohli pomôcť. Do ich rúk sa tiež dostalo viac než 10 000 nákladných automobilov, ktoré boli vedľa letiska vzorne zoradené. O niekoľko dní padla aj posledná nemecká zásobovacia základňa a provizórne letisko v Gumraku. Strata letísk spôsobila, že nebolo možné pravidelne evakuovať ranených. Už 24. decembra ich takmer 20 000 ležalo v improvizovaných, často nevykurovaných lazaretoch pri vonkajšej teplote -30°C. Necelé dva týždne po začiatku sovietskych útokov odmietol Paulus ďalšie ultimátum s požiadavkou kapitulácie, v tej dobe však bol odpor 6. armády už celkom márny a iba zvyšoval utrpenie tých, ktorí zostali v obkľúčení.

Nemeckí vojnoví zajatci kráčajúci vedľa bojmi poškodeného obilného sila

24. januára nemecké najvyššie velenie vydalo rozkaz, podľa ktorého boli vymenovaní velitelia jednotlivých úsekov obrany obkľúčenia. Severnému úseku velil Karl Strecker, strednému Walter Heitz a južnému Friedrich Paulus. V tejto dobe sa už mnohí demoralizovaní jednotlivci, aj celé jednotky vzdávali do sovietskych rúk. 26. januára 1943 sa sovietske vojská 21. armády prebojovali zo západu do samotného Stalingradu a stretli sa tam s jednotkami 62. armády. V ruinách mesta sa snažili zachrániť zvyšky 6. armády, ktoré však Sovieti týmto útokom rozdelili na dve enklávy. Ešte päť dní sa zvyšky Nemcov v meste zúfalo bránili. 31. januára Sovieti vypátrali, že sa Paulusov štáb skrýva v budove Stalingradského obchodného domu Univermag a obkľúčili ho. Ešte toho istého dňa prejednali sovietski dôstojníci s dôstojníkmi štábu 6. armády kapituláciu. Vzdalo sa 15 nemeckých generálov. Sám Paulus bol niekoľko dní predtým povýšený do hodnosti generála poľného maršala, Hitler očakával, že sa preto nevzdá, ale spácha samovraždu.

Po tom čo sa vzdal aj Paulusov štáb, začali Nemci po celom meste hromadne skladať zbrane. Ešte dva dni kládli v severnej časti mesta v ruinách traktorového závodu zúrivý odpor zvyšky XI. zboru generála Karla Streckera. Sovieti použili delostrelectvo a útočili na zvyšky nemeckých jednotiek, ktoré sa odmietali vzdať. Až o dva dni ráno o 8:40 2. februára 1943 sa napokon vzdala aj táto skupina, po tom čo jej vojakom došla munícia. Predtým však poslali poslednou vysielačkou Hitlerovi správu, že „splnili svoju povinnosť“. Medzi nimi bolo 8 generálov, niektorí z nich obzvlášť fanatickí nacisti. Niektoré roztrúsené nemecké jednotky kládli odpor, alebo sa pokúšali prebiť k vlastným jednotkám, ktoré ustúpili ďaleko na západ, až do marca.