Boje o prístupy k Stalingradu
Pád Sevastopoľa bol prakticky začiatkom nemeckej letnej ofenzívy. Spolu s nemeckými jednotkami postupovali taktiež vojská jeho spojencov: Rumunska, Maďarska, Talianska a aj menšie jednotky Slovenska a Chorvátska. Bojová hodnota týchto jednotiek však bola sporná a ako sa neskôr ukázalo nebola rovnocenná nemeckým, ale ani sovietskym vojskám. Nemci však mohli v južnom smere sústrediť 2., 6., 11. a 17. poľnú armádu, 1. a 4. tankovú armádu, 2. maďarskú a taliansku 8. armádu. Neskôr, po páde Sevastopoľa, k nim pribudla 3. a 4. rumunská armáda. Naviac 6. armáda bola najsilnejšia nemecká armáda, akú kedy na východnom fronte nasadili. Skladala sa z 5 zborov, z ktorých jeden bol tankový. Celkovo mala 14 a neskôr až 20 divízií. Tieto vojská viedli bojové operácie proti Brjanskému a Juhozápadnému frontu obidvom ťažko poznačeným predošlými neúspešnými bojmi.
4. júla sa nemecké jednotky zmocnili mosta cez Don pri Voroneži a 6. júla 1942[5] (podľa iných 7. júla[6]) vojská 2. maďarskej a nemeckej 4. tankovej armády prenikli do západnej časti mesta, kde sa rozpútali vyše týždňa trvajúce pouličné boje so sovietskou 40. armádou.
17. júla padol rúk do nemeckej 17. a 1. tankovej armády[5] Vorošilovgrad (dnes Lugansk), čím bolo zavŕšené obsadzovanie priemyselne dôležitej oblasti Donbasu. Potom Nemci uskutočnili sústredený útok na Rostov nad Donom. Červená armáda mesto nehájila dostatočnými silami a tak bolo do rána 25. júla 1942[7] v nemeckých rukách. (Podľa iných 28. júla 1942). Pri prieniku do oblasti Rostova sa vyznamenali aj vojaci slovenskej Rýchlej divízie, boja o samotné mesto sa však táto jednotka nezúčastnila. Strata Rostova nad Donom a najmä mostov južne od mesta bola pre Sovietov veľmi skľučujúca, hlavne po tom čo prenikli na verejnosť informácie o zlyhaní a neposlušnosti sovietskych dôstojníkov, ktorí mesto bránili. Ústupom z oblasti sa však pred obkľúčením zachránilo množstvo živej sily a techniky. Pre Hitlera mal Rostov veľký význam, táto významná križovatka ležiaca v najvýchodnejšom cípe Azovského mora bola vstupnou bránou k rieke Kubáň a na Kaukaz. Postup Nemcov do tejto oblasti, znamenal tiež prerušenie železničného spojenia Stalingrad - Moskva, čo znamenalo, že Sovieti museli doplnky zo severu posielať do tejto oblasti cez Strednú Áziu[8].
23. júla vydal Hitler smernicu č. 49, ktorou sa vzdal plánu postupného dobývania juhu ZSSR počínajúc Stalingradom, definovaného v predošlej smernici č. 41. Zamýšľal zaútočiť súčasne v dvoch smeroch: na Kaukaz aj na Stalingrad. Od tohto zámeru ho nedokázali odhovoriť ani vlastní generáli, ktorí upozorňovali, že sily Wehrmachtu nie sú v takom stave aby mohli udrieť na oba ciele v rovnakom čase. 13. júla bolo velenie Skupiny armád Juh rozdelené na Skupinu armád A, pod vedením Wilhelma Lista a veliteľstvo Skupiny armád B, pod vedením Maximiliana von Weichsa. Skupina armád A mala postupovať smerom na Kaukaz, zatiaľ čo úlohou Skupiny armád B, malo byť prekročenie Volgy a prípadné dosiahnutie Kaspického mora.
12. júla sovietske velenie vytvorilo nový Stalingratský front, ktorý mal vyplniť medzeru vzniknutú nemeckým prielomom. Velením obranných operácií pred Stalingradom bol poverený generál A.I. Jeriomenko a V.N. Gorodov. Vrchným veliteľom celého južného bojiska bol Semjon Timošenko, na oblasť bojov zvlášť dohliadal náčelník generálneho štábu Georgij Žukov. Do začiatku augusta sa Stalingradský front roztiahol do šírky vyše 800 km a prestával byť schopný koordinovať svoju činnosť. Sovietske velenie preto rozhodlo 13. augusta Stalingradský front rozdeliť na dva nové samostatné fronty. Nový Stalingradský front pod vedením generálporučíka Gorodova, ktorý tvoril najmä bývalé prvé krídlo svojho predchodcu sa skladal z 63., 21., 62. a 4. tankovej armády a 28. tankového zboru. Juhovýchodný front tvoriaci bývalé ľavé krídlo Stalingradského frontu tvorila 64., 57. a 51. armáda a 13. tankový zbor. Frontu velil generálplukovník Jeriomenko.
Stalingrad sa stal cieľom 4. tankovej armády generálplukovníka Hermanna Hotha a 6. armády pod velením generála Friedricha Paulusa podporovanej XIV. tankovým zborom generála von Weiterscheima. Pre oblasť Stalingradu mal najväčší význam postup Nemcov od Donca k Donu a ďalej k rieke Volge. Keďže sa pevnina za Rostovom smerom na juhovýchod rozširuje, boli Nemci na rozšírenom fronte schopní rýchlo postupovať na juh a západ. Pri postupe však XIV. tankovému zboru došli v oblasti Millerova pohonné hmoty a nemecký postup tak stratil dynamiku. Timošenko tento fakt rýchlo využil a vo veľkom oblúku rieky Don západne od Stalingradu vybudoval hlbšie členenú obranu[9]. Od konca júla sa o ohyb rieky Don, cez ktorú sa k Stalingradu prebojovávala nemecká 6. armáda rozpútali ťažké boje. Sovietskej 62. armáde generálporučíka Lopatina a 64. armáde generála Čujkova začínalo v dôsledku nemeckých obchvatov hroziť obkľúčenie. Aby zastavili prenikanie vojsk 6. armády cez rieku Don Sovieti podnikli rad protiútokov jednotkami zoslabenej 1. a 4. tankovej armády, ktoré mali dovedna len okolo 240 tankov. Tieto útoky nakoniec Nemci odrazili, 24. júla Nemci dosiahli Kalač[5] ale neboli už schopní prekročiť rieku a z chodu vpadnúť do tyla ustupujúcim sovietskym vojskám. Ich úspechy boli najväčšie na pravom krídle 64. armády, kde obsadili Nižne Čirskú a 3. augusta obsadili Koteľnikovo, čím bezprostredné ohrozili Stalingrad. Sovietske velenie v tejto situácii nariadilo svojim jednotkám vyhýbať sa obkľúčeniu a viesť ústupové boje, pričom predpokladalo vytvorenie obrany v oblasti Kaukazu a Volgy. Situácia začínala byť koncom júla a začiatkom augusta 1942 z pohľadu Sovietskeho zväzu veľmi vážna. Sovieti boli nútení stiahnuť zbytok svojich vojsk z Donského ohybu. Predmestia Volžskej metropoly dosiahli nemecké jednotky po dvoch týždňoch ťažkých bojov 18. augusta. Nemecké velenie však podcenilo obranu mesta a v júli presmerovalo 4. tankovú armádu na Kaukaz na pomoc 1. tankovej armáde. Postup osamotenej 6. armády pozdĺž Donu sa však do polovice augusta v dôsledku silnej sovietskej obrany spomaľoval a tak musela byť 4. tanková armáda presunutá v späť[10].
Na Kaukaze postupovali Nemci rýchlejšie. 11. augusta sa boje rozšírili na západ od naftového mesta Majkop a ku Krasnodaru; prenikali tiež horami na ceste k čiernomorskému pobrežiu. Vo svojom južnom výpade sa 21. augusta 1942 dostali až po kúpeľné mestá Piatigorsk, Jesentuki a Kislovodsk na úpätí kaukazských hôr. Čoskoro po tom, 25. augusta 1942, vztýčili vlajku s hákovým krížom na vrchole Elbrus. Juhovýchodným smerom sa prebíjali k naftovým poliam pri mestách Groznyj a Baku, ktoré mali pre Sovietsky zväz životne dôležitý význam. 7. septembra padol do nemeckých rúk Novorossijsk a front sa posunul až za Nalčik a Alagir.
Obyvatelia kaukazských republík sa k prichádzajúcim nemeckým vojskám nezachovali jednotne. Zatiaľ čo sa v horách Čečenska postavilo mnoho rodov na stranu Nemcov a otvorene im pomáhalo, v susednom Severnom Osetsku sa do boja proti okupantom zapojili aj spontánne vznikajúce jednotky kozákov a partizánov, ktoré nemalou mierou prispeli k udržaniu Vladikavkazu - hlavného mesta oblasti. Čečencov neskôr za údajnú spoluprácu s Nemcami Stalin kruto potrestal a presídlil prakticky celý národ na Sibír.
Pokračujúce neúspechy Hitlerovych vojsk na Kaukaze mali viacero príčin a pomerne veľký dosah na dianie v Stalingrade. Prvou príčinou nemeckého neúspechu bol silnejúci odpor sovietskeho Transkaukazského frontu, ktorý zahatal nemeckým jednotkám cestu cez horské priesmyky a doliny, čím zabránil Nemcom dosiahnuť ich cieľovú líniu Batumi - Baku. Druhou príčinou nemeckých neúspechov boli Hitlerove rozporuplné rozkazy a nerozhodnosť, ktoré zapríčinili vyčerpanie zásob paliva 4. tankovej armády, pri zbytočných presunoch po juhoruských stepiach medzi Kaukazom a Stalingradom. Keď nakoniec Nemci dorazili k Volge a začali obkľučovať Stalingrad, nemali už dosť síl na to, aby prekročili Volgu a obrancov v meste odrezali od pomoci z vonka[11]. Chybou bola aj Hitlerova snaha dobyť Stalingrad z propagandistických a ideologických dôvodov za každú cenu, aj keď sa neskôr vyjadroval, že preňho bol Stalingrad mesto ako ktorékoľvek iné. Tvrdé pouličné boje, ktoré sa čoskoro rozhoreli neboli na jeho dobytie nevyhnutne potrebné, ak by sa ho Hitler rozhodol obkľúčiť útokom cez Volgu južne a severne od mesta.
Zväzu sovietskych socialistických republík hrozilo nebezpečenstvo, že stratí svoje hlavné ložiská ropy ako aj možnosť získavať pomoc od Spojencov cez Irán, pričom by boli navyše jeho vojská v oblasti roztrhnuté. Medzi civilným obyvateľstvom aj vojakmi vládlo veľké znepokojenie, mnohí sa pýtali, dokedy ešte môže armáda ustupovať. Sám Stalin vydal 28. júla 1942 rozkaz č. 227, v ktorom sa okrem iného hovorilo „... je čas prestať ustupovať. Ani krok späť!“[12]. Tento rozkaz, ktorý nasledoval po neúspechoch Červenej armády pri Rostove, mal za následok vytvorenie trestných oddielov známych ako „štrafbaty“, z vojakov a poddôstojníkov, ktorí sa previnili alebo boli obvinení zo zbabelosti alebo nespoľahlivosti a uzáverových jednotiek NKVD, ktoré mali strieľať každého, kto uteká z boja či ustupuje bez rozkazu. 22. augusta bol takto v oblasti Stalingradu vytvorený prvý trestný oddiel. O plnení rozkazu svedčí aj fakt, že do konca leta bolo na fronte zastrelených za zbabelosť alebo nespoľahlivosť 13 500 vojakov[13].
9. októbra 1942 sa Červená armáda dočkala dlho očakávanej reformy, vo forme „nedeliteľnej veliteľskej právomoci“, ktorá zrušila funkciu politických komisárov v armáde. Tak bola odstránená prekonaná dvojitá veliteľská právomoc, komisári sa stali „zástupcami veliteľa pre politické otázky“. Bol to taktiež dôstojnícky post, ale spravidla nižšej hodnosti a predovšetkým mal na starosti politickú výchovu, propagandu, sociálnu starostlivosť a podobne. Dôležitou novinkou bolo, že nemohol zasahovať do rozhodnutí veliteľa a najmenej zo všetkého do jeho rozhodnutí operačného rázu[14].
Po dvoch týždňoch postupu na Kaukaz bola nemecká 4. tanková armáda znova presmerovaná na Stalingrad, pričom mala postupovať pozdĺž železničnej trate z Koteľnikova. 9. augusta však Hotha 160 km pred mestom zastavil nedostatok zásob a silnejúci odpor sovietskej 57. armády[15].
23. augusta 1942 sa XIV. tankový zbor 6. armády prebil cez Don a severne od Stalingradu v oblasti Paňšino - Verťačij - Peskovatka prenikol pozíciami sovietskej 4. tankovej a 62. armády. Okolo 17. hodiny večer dosiahli Nemci v blízkostí dedín Latoškina, Akatovka a Rynok predmestia Stalingradu, len 2 - 3 km od traktorového závodu. Na oslabenom úseku smerom na Stalingradský traktorový závod, kadiaľ postupovala nemecká 16. tanková divízia, boli Sovieti nútení zaujať obranu provizórnymi silami. Bol to hlavne 1077. protilietadlový delostrelecký pluk, ktorý bol zložený prevažne z mladých žien dobrovoľníčiek továrne Červené barikády, ale aj oddiel frekventantov vojenských učilíšť a 10. strelecká divízia NKVD. Protilietadlový pluk, ktorého kanóny mohli viesť účinnú paľbu po nemeckých tankoch však nemal zatiaľ žiadne skúsenosti s bojom proti pozemným cieľom. Jednotka však dostala rozkaz držať svoje pozície za každú cenu. Na blížiace sa tanky spustili batérie silnú paľbu a odrazil niekoľko útokov, aj keď útočníkom nespôsobili nijak vážne straty[16]. Obsluhy jednotlivých batérii však za svoje odhodlanie neustúpiť zaplatili krutú daň. Nemecké tanky nakoniec postaveniami 1077. pluku prenikli, predtým však boli nútené likvidovať postavenia protilietadlových kanónov jedno po druhom. Ich obsluhy viedli paľbu po nemeckých obrnencoch až dokým nebolo aj posledné z ich 37 postavení zničené. Do večera predvoj 6. armády dosiahol pravý breh Volgy a oddelili tak 62. armádu od vojsk na jej pravom krídle.
23. augusta sa okolo 16. hodiny začal silný nálet na Stalingrad, ktorý pokračoval až do polnoci. Celkovo sa náletov zúčastnilo asi 600 lietadiel, prišlo pri tom o život najmenej 40 000 civilistov[17]. Po nálete sa z rozbombardovaných rezervoárov na brehoch Volgy rozliala horiaca nafta aj po rieke.
